Držala v rukách obálku, ľahučkú ako pierko, no taktiež cítila obrovskú tiaž. Tiaž zvedavosti. Nesmelými pohybmi z nej vytiahla starostlivo poskladaný list a začala čítať: „Všetko najlepšie k narodeninám...“. Stačilo prvých pár viet a Peggy sa nemohla ubrániť úškrnu. Úškrnu toho najšťastnejšieho dievčaťa na zemi... Toľko krásnych slov, toľko úprimných citov a prosieb na jednom papieri ju okamžite prinútilo k nečakaným slzičkám šťastia. Nič krajšie snáď v živote nedostala, nič podobné, čo by pre ňu toľko znamenalo.
Peggy totiž patrila k hŕstke ľudí, ktorým na drahých darčekoch nezáležalo, stokrát viac sa potešila nepodarenému srdiečku z hliny ako drahej kozmetike či šperkom. No list písaný s toľkou láskou ju proste dostával do kolien. Ten pocit, že pre niekoho znamená toľko veľa, že je pre niekoho jediná, milovaná...
Nezvykla tak slepo veriť ľuďom, ani bezhlavo sa vrhať do vzťahov, no čosi jej vo vnútri šepkalo, že sa niet čoho báť. Už dávnejšie si povedala, že sa pokúsi aspoň na chvíľu ignorovať večné napomínanie rozumu a naopak, srdcu otvorí dosiaľ stráženú klietku a nechá ho dýchať. Život je príliš krátky na to, aby sme ešte aj nevinné srdce strážili ako odsúdeného väzňa...
