Neoblomná citlivka - pokračovanie...

Autor: Veronika Čabinová | 3.5.2012 o 16:38 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  30x

Ranné slnko sa zakrádalo k Peggynej tvári zotierajúc jej posledné slzy z bledej tváre. Budík vyzváňa. Zbytočne. Ignorácia sa každou sekundou mení v lenivú zlosť, no ona len vzdychá v perinách bdelého spánku... Otvoriť oči? Alebo ďalej nútene snívať? Dobre vie, že za hranicou ju čaká nepríjemná realita, ktorej sa musí opäť pozrieť do tváre. Tentokrát chce byť však víťazkou. Potom sa už nevzdá. Nikdy.

Peggy v to ráno nevládala triezvo rozmýšľať, brala by radšej týždňovú opicu než pocit, ktorý ju teraz celú zožiera... Prečo sa len včera neopila ako ostatní a videla tak všetko inak? Nič neriešila? Nič si nebrala tak k srdcu? Prečo len stála v strede celého diania, celej zábavy a uvedomovala si, ako veľmi sa pretvaruje...ako veľmi sem nepatrí? Zamrznutá v čase dívala sa na opité tváre s triezvym odporom. V duchu si šepla do srdca – UŽ NIKDY VIAC...

Ako lúsknutím prsta mala pred očami jeho. Necítila však už zlosť, práve naopak, bola to ľútosť... Trápilo ju, že sa pred jej očami mení, mení sa na niekoho, kým nie je – to dobre vie aj on sám. Ako padá stále hlbšie a hlbšie, búra všetky šance, nič si neváži, slepo naháňa kamošov a nezmyselne kŕmi myšlienku, že všetko je v najlepšom poriadku. Omyl. Nič nie je v poriadku. Nevládala v sebe už toľko dusiť tú nespokojnosť, hoci tušila, že tým ublíži. Hnusná sebeckosť? Možno. Peggy túžila vypustiť ten ľútostivý hnev a konečne pocítiť úľavu...

Vedela, že ho takto stratí. Alebo pri najlepšom zraní. No to sa mala radšej iba tíško dívať? Stáť v kúte a opäť len prikyvovať hlavou? Tak to teda nie! Až príliš jej na ňom záležalo, aj keď sa na to snažila nemyslieť... Nedalo sa. Peggy sa cítila ako bezcitný sudca, ktorý práve odsúdil nevinného väzňa. Predsa...nespravil nič zlé! Bol sám sebou, správal sa ako obvykle avšak netušiac, že niekomu tým ubližuje, niekoho to trápi... Možno nebol pripravený na blížiacu sa facku, možno Peggy bola prílišným sebcom.

Peggy sa nemotorne posadila za stôl s pohárom mlieka. Zadívaná na ulicu von oknom si ani neuvedomila, že je už takmer poludnie. Len sedela a dívala sa. Kam? Všade. Prečo? Predsa aby zahnala myšlienku, ktorá jej už od rána škriabala celé vnútro. Spútaná chaotickými pocitmi otvorila laptop, párkrát sa zhlboka nadýchla a začala: „Milý Igor,...“ Každým slovom, každou vetou z nej opadávala tiaž a v duchu si nahovárala, že robí správnu vec. Ktovie, ako by sa zachovala Peggy, keby jej tiež niekto tak narovinu šplechol do tváre isté veci, na ktoré nie je hrdá. Určite by mu nedarovala úsmev, určite by pocítila hnev, nakoľko je v svojich predstavách zaslepená vlastnou tvrdohlavosťou. Dúfala však, že z nasledujúcich riadkov si vezme k srdcu aspoň jednu desatinu, jednu stotinu... Aj to by ju nesmierne potešilo.

Správu zakončenú maskovaným ospravedlnením písala niečo vyše hodiny. Ďalšiu strávila rozhodovaním sa o tom, či stlačiť klávesy Ctrl+A, Delete... Nie! Stálo ju to až príliš síl, aby to teraz zahodila za hlavu. Tak stlačila odoslať, spokojne si vzdychla a vtom naskočilo „Igor je online“...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?