Sama v "dobrovoľnom" chaose...

Autor: Veronika Čabinová | 7.10.2011 o 20:42 | (upravené 8.10.2011 o 18:40) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  97x

Bolo už niečo po polnoci, no Peggy nevládala zaspať. Zvierajúc vankúš sedela opretá o stenu a dívala sa na prázdnu rozbitú posteľ. Veď ešte len pred pár hodinami nenávidela všetkých ľudí, mala chuť vrieskať a poslať všetkých do hája, no teraz...teraz ju akosi prirýchlo zožiera samota...

Večer. Krivé prešovské ulice. Tlmené svetlá pouličných lámp hádžu nočné svetlo rozbitým chodníkom. Avšak chamtivo... Ich „krása“ sa rýchlo rozplýva v nedočkavých tieňoch mestských ulíc. A práve v jednej z nich stojí zmätená dievčina...

Peggy za sebou už od stanice vláčila obrovský kufor, ktorý cestou preklínala. Prsty mala už úplne skrehnuté a ruky nevládali zodvihnúť ani vyzváňajúci telefón. Aj tak nemala chuť sa s niekým baviť či počuť niečí známy hlas. Okamžite pálila všetky myšlienky, ktoré sa jej svedomie pokúšalo vnútiť do hlavy. Hnev a pochybnosti – iba to jediné ju teraz skutočne trápilo...

Minúty dlhého šľapania tichými, zatiaľ nie veľmi známymi uličkami ju ubíjali a zdali sa byť tak drzo nekonečné. „Ešte ďalej to tí idioti nemohli postaviť?!“, ironicky zavrčala Peggy vidiac obrovský areál starého internátu. Ponáhľala sa ku vrátnici a hlasne otvorila obrovské sklenené dvere. „Preukaz!“, okamžite vyprskla spoza okienka vitálna babička s obrovskými okuliarmi. „Ja...moment!“, zmätene odsekla Peggy hľadajúc tú malú prekliatu kartičku. No a kde nakoniec bola? Predsa na úplnom spode nemotorného kufra...

Po zbytočnej banalite sa s hnevom vybrala konečne nájsť svoju izbu, aj keď nemala ani poňatia kam sa má pohnúť. Jedny sklenené dvere, druhé sklenené dvere, dlhočizná chodba a na konci niečo podobné schodišťu. „To snáď nie! Oni tu nemajú výťah?!“ zlostne si zanadávala unavená dievčina pri predstave, že na piate poschodie bude za sebou vláčiť to odporne ťažké čudo na kolieskach...

„512...513...514...515 – BINGO!“, hodila kufor na zem a s nadšením odomykala staré vŕzgajúce dvere. Prvý dojem bol otrasný - štyri obité „biele“ steny, divná podlaha, orýpané a špinavé okná, dve prázdne postele, maličký stolík uprostred izby, obrovská kymácajúca sa skriňa, zopár nesympatických políc a...žiaden balkón! S týmto „komfortom“ Peggy naozaj nerátala. Hoci nie je z bohatej rodiny, hoci nie je vôbec náročná, no toto bol pre ňu teda kvalitný šok.

S obavami pootvorila dvere do kúpeľne, no hneď ich aj opäť zatvorila... „To kvôli tomu cestujem z domu 130 km a platím toľké peniaze? Čo je toto za svinstvo!!!“, a nasledovala spŕška krutých nadávok... Vedela, že ju nik nepočuje. Vedela, že sa tým nič nezmení, no aspoň chvíľku dovolí svojmu vnútru férovo sa pobiť s tou nekonečnou tiažou. Napokon sa pozbierala, vtiahla kufor do izby a začala ho – aj keď s maximálnym odporom -vybaľovať...

Bolo už niečo po polnoci, no Peggy nevládala zaspať. Zvierajúc vankúš sedela opretá o stenu a dívala sa na prázdnu rozbitú posteľ. Veď ešte len pred pár hodinami nenávidela všetkých ľudí, mala chuť vrieskať a poslať všetkých do hája, no teraz...teraz ju akosi prirýchlo zožiera samota. „Kiežby už zajtra prišla nejaká tá spolubývajúca...“, podišla k oknu, nemotorne vyliezla na parapetu a  dívala sa na prázdnu ulicu...celé hodiny. Cítila medzi nimi istú spojitosť, preto sa ani nepokúšala odvrátiť zrak. Bála sa byť opäť tak opustená...

Napokon ju únava prinútila skĺznuť do postele, no myšlienky nie a nie prestať blúdiť hlavou. Ako zmeravená sa dívala do stropu. „Mami, oci...“, to jediné stihla zašeptať a už sa valil prúd tak prísne väznených sĺz. Chcela byť silná, chcela všetko zvládnuť úplne sama, chcela, aby na ňu boli rodičia pyšní...a teraz? Teraz tu sama leží na vŕzgajúcej posteli, díva sa do stropu, stíska matkin ešte voňavý vankúš a cíti sa ako ten najväčší lúzer, ktorý nevie, KTO VLASTNE JE...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?