Hľadám si miesto v dnešnom svete... Zn.: mladý človek

Autor: Veronika Čabinová | 25.7.2011 o 23:16 | (upravené 26.7.2011 o 9:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  81x

Nespútanosť. Šialená energia. Túžba uspieť. Jedinečnosť. Láska. Priatelia. Víry zmätených emócií.. To je snáď len hŕstka slov, hŕstka akýchsi nálepiek, ktoré my, mladí ľudia, s toľkou nezrelou hrdosťou nosíme. Nie však naveky.. Aj ma raz dospejeme.. Aj my raz pochopíme tento svet a nájdeme si v ňom svoje miesto.. Aj my raz ukážeme prstom na mladých a povieme: „Človeče, ten šialený zmätok som kedysi zažíval aj ja...!“ No teraz nás čaká neľahká púť pretkaná stovkami vlastných rozhodnutí, názorov, postojov...

Kto z vás nikdy nezapochyboval o svojom živote? Nikdy nerozmýšľal na cestou, ktorou sa uberá? Kto sa nikdy neocitol v slepej uličke sám a zúfalý? Potreboval pomôcť či poradiť? Ten, kto si odpovie „nie“ ani len netuší o čom je mladosť, alebo je len zhýčkaný naprogramovaný klon svojich rodičov. Radšej však párkrát padnúť na hubu, ako len slepo stáť a čakať, čo príde..! Dnešný svet už nie je aký býval! Ľudia si vzájomne šliapu po snoch, závidia si, a tým vlastne kradnú ilúzie nám, mladým. Nám, ktorí ešte stále veríme v polepšiteľnosť tohto sveta.

Teraz však stojíme na rázcestí, úplne sami. Sme ako pútnici, ktorým dali do rúk mapu a kázali im vydať sa do sveta. My však ani len netušíme, ktorá cesta je tá naša! V hlavách sa nám trepocú splašené otázniky ako: Čo ak sa zmýlime? Čo ak sa stratíme? Čo ak spravíme krok do prázdna? Čo ak ostaneme pridlho stáť na mieste a premárnime tak všetky šance? Nekonečný kolotoč otázok.. Túžime byť iní. Iní ako všetky tie kópie tam vonku.... Nechceme byť strhnutí tým sebeckým prúdom davu, no zároveň máme strach z neho vytŕčať. Dusí nás naša skromnosť, dusí naše sny.. Veď prečo nemôže z davu vytŕčať aj skromný originál??

My máme právo na pády, chyby...meniť názor stále dokola. Možno vidíme svet cez okná nami vysnívaných ilúzií. Možno priveľa snívame. Možno zbytočne pálime mosty. Možno priveľa riskujeme v boji za vytúžený rešpekt či jedinečnosť. Ale...stále sme to MY!

V závere ma napadá zopár myšlienok z mojich básní, ktoré snáď vystihnú zmätenú no priebojnú povahu nás, mladých. „Keď raz srdce vzdychá za láskou a na krk dýcha samota, keď vír pocitov pletie vrkoč z našich duší, keď nás už nebaví byť zaseknutí kdesi v refréne, či v dlaniach ukrývať svoj svet...je čas prestať potláčať naše JA, ktoré túži rozprestrieť krídla a pomôcť nám pri hľadaní nášho miesta v tomto chaotickom svete...“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?